Každopádne na nás panbozko nezabudol ani v tomto prípade a existuje mnoho spôsobov ako zrelaxovať a na chvíľku zabudnúť na všetky veci. Ja som si našiel svoj chill out v chilli papričkách. Ako som sa k ním dostal, aj keď štipľavé moc nemusím, vám rozpíšem v nasledujúcich riadkoch.
Dlhé roky som vedel o existencií najštipľavejších papričiek na svete a zároveň som ich chcel vyskúšať. Fascinovalo ma, ako sa môže v takom maličkom plode schovávať toľko utrpenia a bolesti. Jedného dňa doniesol kamoš na kamarátovu rozlúčku so slobodou jednu z takýchto papričiek, ktorú si sám vypestoval doma na okne. Všetci sme sa na ňu s úžasom pozerali, ale o to s väčším rešpektom, vediac čo dokáže. Sem tam sa našiel nejaký odvážlivec, ktorý ju chcel ochutnať... ale v podstate každý jeden na to kruto doplatil. Ja som sa ochutnávky ochotne zdržal, nakoľko ja aj z málo štipľavého štikútam do aleluja. Nám „múdrejším“ ostala tá vtipnejšia stránka super-štipľavých papričiek a to sledovanie ako chalani zomierajú od bolesti. Jeden v sprche s ružicou vyplachujúc si ústa, ďalší piati na balkóne hasili požiar pivom a ostaní zas nariekajúc pobehovali hore, dole mysliac, že im to k niečomu pomôže. Takže takáto bola moja prvá skúsenosť s odrodou Chinense.
Približne po pol roku od rozlúčky so slobodou, som si na kolejích nasadil do vaty žeruchu, lebo však každý vitamín je po zime dobrý. Mimochodom, nebojte sa! Žerucha nie je žiaden požierač detí, ako sa na prvý pohľad môže zdať, len tá vaša a pre nás tá krkolomná řeřicha ;). Ani som sa nenazdal a moja milovaná žerucha, o ktorú som sa tak rád a s láskou namiesto učenia staral, navždy zmizla. Po krásnom týždni s ňou som si uvedomil, že to bola vcelku sranda sa o ňu starať a sledovať ako krásne rastie z malého semienka, až na ako tak veľkú rastlinku. Ešte v ten istý večer, keď sa mi nedalo zaspať kvôli žiaľu za ňou, (teda popravde to bolo asi kvôli zápočtovej písomke) ma napadlo, prečo by som nemohol vyskúšať vypestovať niečo väčšie a zaujímavejšie.
Hneď mi bolo jasné čo, no predsa tu najštipľavejšiu chilli papričku na svete. V tú chvíľu asi o 4:00 ráno, som začal googliť predajcov semienok. Netrvalo dlho a prvý shop so semienkami som našiel, ale najštípavejšiu Carolinu Reaper nemali. „Nevadí, kúpim túto v akcií,“ povedal som si. Hneď po zápočtovej písomke som letel do mesta a kúpil si 10 maličkých semienok. Nazval som si ju Brnenskou chilli, lebo malo trošku podivný názov. Prišiel som naradostený domov a šlo sa sadiť. Viete si to predstaviť, chlap a nejaké rastlinky... dovtedy som sadil maximálne žeruchu, alebo keď som bol malý hrášok na záhrade. Tento krát som nič nenechal na náhodu a pekne som si naštudoval na internete, čo treba spraviť a hlavne ako. Hľadal som v tom niečo vysoko profesionálne a zložité, ale napokon po primitívnom vložení semienok do pôdy som nedočkavo čakal na prvé stretnutie s nimi. Vždy keď som bol doma, niekoľko krát denne som chodil kontrolovať či sa niečo neobjavilo. Zhruba po týždni vykukli prvé rastlinky a ja som bol celý bez seba...
Jak som sa o ne staral, pomaličky rástli do výšky, až napokon skončili zasadené v skleníku. V skleníku rastlinka zmohutnela a nahodila svoje prvé kvety. Zrazu začal podobný príbeh ako na začiatku. Kolotoč sledovania či už má plody a keď už aj boli, tak či už náhodou nedozrievajú. Trvalo to nejakú dobu a popri tom som sa učil v štýle „pokus – omyl“ ako sa o ne starať. Do záhrady som začal chodievať častejšie, ako inokedy predtým, až si museli susedia myslieť, že tam pestujem niečo u nás zakázané. Po nekonečnom čakaní do októbra, som odtrhol prvú zrelú červenú papričku. Netrvalo dlho aby som skonštatoval, že je to rovnaká mrcha ako aj tá, ktorú sme mali na chate. V nasledujúcich dňoch dozrelo ešte niekoľko papričiek, ktoré som po usušení premenil na oranžovú pomstu zo záhrady. Doteraz mi štikútkou pripomínajú aké vedia byť gradiózne.
Dlhé roky som vedel o existencií najštipľavejších papričiek na svete a zároveň som ich chcel vyskúšať. Fascinovalo ma, ako sa môže v takom maličkom plode schovávať toľko utrpenia a bolesti. Jedného dňa doniesol kamoš na kamarátovu rozlúčku so slobodou jednu z takýchto papričiek, ktorú si sám vypestoval doma na okne. Všetci sme sa na ňu s úžasom pozerali, ale o to s väčším rešpektom, vediac čo dokáže. Sem tam sa našiel nejaký odvážlivec, ktorý ju chcel ochutnať... ale v podstate každý jeden na to kruto doplatil. Ja som sa ochutnávky ochotne zdržal, nakoľko ja aj z málo štipľavého štikútam do aleluja. Nám „múdrejším“ ostala tá vtipnejšia stránka super-štipľavých papričiek a to sledovanie ako chalani zomierajú od bolesti. Jeden v sprche s ružicou vyplachujúc si ústa, ďalší piati na balkóne hasili požiar pivom a ostaní zas nariekajúc pobehovali hore, dole mysliac, že im to k niečomu pomôže. Takže takáto bola moja prvá skúsenosť s odrodou Chinense.
Približne po pol roku od rozlúčky so slobodou, som si na kolejích nasadil do vaty žeruchu, lebo však každý vitamín je po zime dobrý. Mimochodom, nebojte sa! Žerucha nie je žiaden požierač detí, ako sa na prvý pohľad môže zdať, len tá vaša a pre nás tá krkolomná řeřicha ;). Ani som sa nenazdal a moja milovaná žerucha, o ktorú som sa tak rád a s láskou namiesto učenia staral, navždy zmizla. Po krásnom týždni s ňou som si uvedomil, že to bola vcelku sranda sa o ňu starať a sledovať ako krásne rastie z malého semienka, až na ako tak veľkú rastlinku. Ešte v ten istý večer, keď sa mi nedalo zaspať kvôli žiaľu za ňou, (teda popravde to bolo asi kvôli zápočtovej písomke) ma napadlo, prečo by som nemohol vyskúšať vypestovať niečo väčšie a zaujímavejšie.
Hneď mi bolo jasné čo, no predsa tu najštipľavejšiu chilli papričku na svete. V tú chvíľu asi o 4:00 ráno, som začal googliť predajcov semienok. Netrvalo dlho a prvý shop so semienkami som našiel, ale najštípavejšiu Carolinu Reaper nemali. „Nevadí, kúpim túto v akcií,“ povedal som si. Hneď po zápočtovej písomke som letel do mesta a kúpil si 10 maličkých semienok. Nazval som si ju Brnenskou chilli, lebo malo trošku podivný názov. Prišiel som naradostený domov a šlo sa sadiť. Viete si to predstaviť, chlap a nejaké rastlinky... dovtedy som sadil maximálne žeruchu, alebo keď som bol malý hrášok na záhrade. Tento krát som nič nenechal na náhodu a pekne som si naštudoval na internete, čo treba spraviť a hlavne ako. Hľadal som v tom niečo vysoko profesionálne a zložité, ale napokon po primitívnom vložení semienok do pôdy som nedočkavo čakal na prvé stretnutie s nimi. Vždy keď som bol doma, niekoľko krát denne som chodil kontrolovať či sa niečo neobjavilo. Zhruba po týždni vykukli prvé rastlinky a ja som bol celý bez seba...
Jak som sa o ne staral, pomaličky rástli do výšky, až napokon skončili zasadené v skleníku. V skleníku rastlinka zmohutnela a nahodila svoje prvé kvety. Zrazu začal podobný príbeh ako na začiatku. Kolotoč sledovania či už má plody a keď už aj boli, tak či už náhodou nedozrievajú. Trvalo to nejakú dobu a popri tom som sa učil v štýle „pokus – omyl“ ako sa o ne starať. Do záhrady som začal chodievať častejšie, ako inokedy predtým, až si museli susedia myslieť, že tam pestujem niečo u nás zakázané. Po nekonečnom čakaní do októbra, som odtrhol prvú zrelú červenú papričku. Netrvalo dlho aby som skonštatoval, že je to rovnaká mrcha ako aj tá, ktorú sme mali na chate. V nasledujúcich dňoch dozrelo ešte niekoľko papričiek, ktoré som po usušení premenil na oranžovú pomstu zo záhrady. Doteraz mi štikútkou pripomínajú aké vedia byť gradiózne.
Tak toto je môj príbeh ako som sa dostal k pestovaniu chilli. Nikdy pred tým by som nepovedal, že pestovanie nejakých papričiek môže takto chytiť človeka. Našiel som v tom istý druh relaxu a úniku pred týmto neskutočne uponáhľaným svetom. Pokiaľ vás to aspoň trosku zaujalo, isto to stojí za vyskúšanie a uvidíte, že to aj vás chytí za srdce. Ak vás odrádza veľká štipľavosť, nevadí, existuje veľmi veľa druhov chilli, či už málo štipľavé alebo tieto najštipľavejšie. Z vlastnej skúsenosti však viem, že s tými najštipľavejšími je zväčša aj väčšia zábava ;). Mimochodom palivá zložka, ktorá sa volá kapsaicín je liečiva a nemôže vám ublížiť. Povzbudzuje krvný obeh, znižuje cholesterol, znižuje riziko srdcovocievnych ochorení, ničí rakovinotvorné bunky, vylučuje endorfíny a mnoho dobrého. Takže pokiaľ máte chuť si niekedy vyvetrať hlavu a urobiť aj niečo pre svoje zdravie, chilli je tá správna voľba ;).
PS. Ak patríte ku skupine ľudí, čo im aj kaktus zvädne, nebojte sa! Papričky sú jak burinka, ktorá vám vyrastie doma na okne, balkóne, záhrade alebo skleníku. Odpustí vám každú začiatočnícku chybičku, ktorá sa z času na čas každému začínajúcemu stane.
Ďakujem, že som sa mohol s vami podeliť o moje menšie chilli dobrodružstvo a prajem veľa pestovateľských zážitkov. ;)
Autor: Dominik Slotík
Foto: PIXABAY.COM
PS. Ak patríte ku skupine ľudí, čo im aj kaktus zvädne, nebojte sa! Papričky sú jak burinka, ktorá vám vyrastie doma na okne, balkóne, záhrade alebo skleníku. Odpustí vám každú začiatočnícku chybičku, ktorá sa z času na čas každému začínajúcemu stane.
Ďakujem, že som sa mohol s vami podeliť o moje menšie chilli dobrodružstvo a prajem veľa pestovateľských zážitkov. ;)
Autor: Dominik Slotík
Foto: PIXABAY.COM
Další články autora:
