Pred rokom som nadhodil kamošom fotografom tému o fotovýletiku do krásneho jarného Toskánska, kde hmla podlieva krásne vinice a belvedére. Samozrejme som nemusel dlho čakať a mal som plné auto. Najväčšia výzva pre mňa bola fotenie niečoho pre mňa neznámeho a to fotenie krajinky, ktoré som v živote nejako nepreferoval a neskúšal, ale za to obdivoval.

V deň odchodu sme sa ledva natlačili do auta, samozrejme kvôli našej nadrozmernej fotobatožine. Plní očakávaní sme sa vydali na cestu smer Taliansko. Do Toskánska sme dorazili za svitania v stredu 22. apríla, kde sme hneď ešte za tmy, hľadali nejaké to pekne miestečko, kde urobíme naše prvé toskánske fotky. Samozrejme sme si našli naj, ale že najhoršie miesto na východovku a to dolinu do ktorej nezasvietilo slnko hádam ani na poludnie. Po ,,východe“, keď už bolo rozhodnuté o neúspechu našej východovky, sme sa opäť napratali do auta a išli hľadať ubytovanie.

Hľadáme ubytovanie

Človek by ani netušil, aké je to ťažké nájsť ubytovanie mimo sezóny, teda pokiaľ nechce zaplatiť 200€ za noc v romantickej izbe romantického belvedéra ;). Tak ak by ste mali aj vy na pláne spáchať niečo podobné, neurobte podobnú chybu a objednajte si ubytko ešte z domu ;). Asi po ôsmich hodinách hľadania, troch mikrospánkoch, 100km blúdenia, pokazenom okne na aute a nervov sme sa usídlili v Montepulciane. Je to krásne historické mestečko plné histórie vo vinárskej oblasti Val d'Orcia. Po ubytovaní sme išli na prieskum okolia, kam budeme chodiť na východ resp. západ slnka. Samozrejme nemohla chýbať ani výborná talianska pizza ;). Priznávam, v živote som lepšiu nejedol. 

Možno tak na vysvetlenie...

V Toskánsku sa fotí viac-menej krajinka, architektúra a street foto. Belvedér je domček uprostred olivových sadov, viníc a podobne... je to v podstate nejaká naša obdoba salaša alebo farmy. Momentálne je to obľúbené ubytovanie pre zahraničných turistov, alebo krásny dôchodkový domček, aký by som samozrejme aj ja bral všetkými desiatimi ;). 

 

„Prvé ráno bolo priam gýčové."

V prvé ráno o 5:00 plní očakávaní, čí budú dobré podmienky, sme nasadli do auta a utekali na naše vyhliadnuté miesto, zo včerajšej obchôdzky. Po príchode na naše ešte netušiac najnavštevovanejšie miesto z celého Toskánska, a to belvedér pri San Qurico d'Orcia sme sa nevedeli zorientovať odkiaľ ho budeme fotiť. Tak si viete predstaviť ako štyria Slováci behajú niekomu popod okná o pol šiestej ráno, skúmajúc celé jeho vinné a olivové sady a zisťujú, odkadiaľ sa belvedér najlepšie fotí, či na krátke, alebo dlhé ohnisko. Hovorí sa, že v Toskánsku je počasie stále rovnaké. Aké počasie bude keď prídete, také počasie bude aj keď odídete. Nám sa to našťastie nestalo a každý deň bol jedinečný. Prvé ráno bolo priam gýčové. Obloha bola zafarbená do ružovej a potom do krásnej oranžovej... len škoda, že sme ešte nemali naše top miestečko... 

Na druhý deň sme mali krásnu decentnú inverziu, ktorá urobila perfektnú atmosféru pri spomínanom belvedéri. (Foto v úvodu) Práve v toto ráno sme stretli našich nových kámošov z Južnej Kórei. Od tej doby, sme mali na seba neskutočné šťastie a stretávali sme sa párkrát denne. 

Taliani na sieste aneb street foto

Nadšení z krásneho ranného fotenia sme sa odobrali naspäť na hotel. Na obed sme sa odobrali pozrieť do historickej časti mesta. Zhrnul by som to do jednej kratučkej vety. Raj pre fotografa. Nápodobe ako aj krajinky, ani street foto som ešte nikdy neskúšal. Pred tým by som nikdy nepovedal, že to môže byť sranda a že pri tom môže človek zacítiť aj adrenalín. Asi sa nemusím dlho rozpisovať, aby ste si vedeli predstaviť ako to tam vypadalo. Krásne úzke uličky, domčeky s okenicami, oddychujúci Taliani na sieste pri vínečku alebo cigaretke. 

V tento deň sme si šli pofotiť aj večer po západe slnka, k jednej kaplnke neďaleko Pienzy.


Nasledujúce ráno sme márne po celom Toskánsku hľadali našu vysnívanú alej cyprusov. Nakoniec sme opäť skončili pri našom belvedéri :-). 

La città che muore

Po raňajkách a krátkom oddychu sme sa vybrali do 2500 rokov starého mestečka, ktoré je vzdialené od Ríma asi 120km. Volá sa Civita di Bagnoregio a Taliani ho volajú "La città che muore"  v preklade ,,umierajúce mesto.“  Pred veľa rokmi sa toto mesto doslova prepadlo pod zem a po okrajoch sa ešte stále rúca. V strede rokliny je ostrovček, na ktorom sú ešte posledné pozostatky z mesta. Do mestečka sa dostanete iba po mostíku, ktorý dodatočne vybudovali. Momentálne mestečko prosperuje z cestovného ruchu a nájdete v ňom veľa kaviarničiek, vinoték a dobových pohostinstiev. Stala sa z neho turistická atrakcia a úžasné miesto pre oddych.



Pokiaľ si ho chcete pekne odfotiť, musíte preskočiť zábranu a nájsť si fajn flek nad roklinou. Až teraz, keď som si prečítal históriu tohto mestečka som pochopil, prečo na nás Taliani vykrikovali, dohovárali nám v taliančine, nadávali, pískali a točili hlavami :D.

„Keď o tom dokážeš snívať, dokážeš to aj uskutočniť.“

Takže takto nejako vypadal náš posledný deň v Toskánsku. Nasledujúce ráno sme mali ešte na pláne vyfotiť východ slnka v neďalekej Pienze. Žiaľ počasie nám neprialo a foťáky sme ani nevytiahli z brašní. Nejako takto vypadal náš krátky fotovýlet do Toskánska. Je to jedna krásna a čarovná krajina plná krásnych scenérií, pri ktorých si príde na chuť každý jeden človek a nemusí byť ani fotograf.  Enzo Ferrari povedal „Keď o tom dokážeš snívať, dokážeš to aj uskutočniť.“  Tak s radosťou snívajte o svojich snoch, lebo každý sen je inspirácia napredovať ďalej ;). Ďakujem za zastavčo a prajem príjemne prezeranie zvyšných fotečiek ;).

Autor: Dominik Slotík

---

Další články autora:
Prečo Divadlo pri rieke? Chceli sme niečo majestátne a megalománske